dmiba

Stratili sa v čase vekov,
duše čisté spriaznené.
zabudli na svojich predkov,
láskou oči zahmlené.

"Ty si predsa bola v mojom sne, tá dáma v habite...", povedal prekvapený Damián.
"Áno bola som to ja a to čo si videl vo sne, to sa naozaj stalo."
"Ale ako..., ako je to možné, to všetko, ten sen, ty..?"
"Je to dlhý príbeh na rozprávanie, ale ak chceš, môžem ti ho porozprávať. "
"Jasne, že chcem. Chcem..., musím vedieť, čo to bol za sen... a kto vlastne si."
"Dobre, pôjdeme na miesto, kde nás nikto nebude rušiť a kde ti všetko rozpoviem."
"Poďme!", povedal rozhodne Damián.

Cerea naštartovala a auto sa rozbehlo po uliciach nočného mesta. Jemne začalo pršať a oni uháňali na severný exit. O pol hodinu opustili mesto a smerovali po diaľnici k neďalekému horskému stredisku. Po ďalšej polhodinke odbočili na lesnú cestu a pomaličky po nej napredovali hlbšie do lesa. Damián mal z toho práve najpríjemnejší pocit, ale zvedavosť bola silnejšia ako strach. Po chvíli sa pred nimi objavil horský zrub. Cerea vypla motor.

"Sme na mieste. Poď za mnou.", povedala Cerea a vystúpila z auta. Podišla k zrubu a medzi drevom, ktoré nachystané bolo opreté o stenu zrubu pod oblokom pri dverách, našla kľúč. Pomaličky otvorila dvere a so zapaľovačom si svietila na cestu, kým nenašla starú petrolejovú lampu. Dvihla sklenenú časť a zapálila knôt. Potom ju vrátila na miesto a nastavila plameň tak, že osvetlil celú miestnosť.

"To je tvoj zrub?", opýtal sa Damián.
"Nie, patrí jednému môjmu známemu."
"Pekné miesto na relaxovanie a odreagovanie sa od života v meste."
"Áno, neďaleko je riečka, kde sa dajú chytať pstruhy."
"Kto si?", opýtal sa Damián.
"Som Cerea, ale to už vieš."
"Nikdy pred tým som ťa nevidel, ako je teda možné, že som ťa videl vo sne?"
"Videl si ma, ale si to nepamätáš, lebo tvoja duša putovala vekmi. A pri tom putovaní veľa zabudla."
"Neverím takým veciam."
"Viem a preto budem mať ťažkú prácu ti to všetko vysvetliť."
"Najsamprv sa ťa opýtam, či si o tom sne a o mne niekomu hovoril?"
"Nie, bol som z toho natoľko vyvedený z miery, že som si radšej dnes vzal dovolenku."
"Dobre, pamätaj si ale, že to, čo dnes budeš počuť nesmieš nikomu prezradiť. Inak by som ti musela ublížiť. Už raz som ťa stratila a nerada by som si to zopakovala."
"V poriadku. Súhlasím z podmienkami.", povedal Damián.
"Dáš si kávu?"
"Hmm, a je tu nejaká?"
"Mala by tu niekde byť. Myslím, že je v tej hornej polici."

Cerea otvorila policu a vybrala z nej kávu. Vybrala aj cukor.

"Sladíš?"
"Áno, dám si štyri kocky. Ak ju budeš robiť do šálky."
"Vždy si mal rád sladké."
"Ako to vieš?"

Cerea sa usmiala a povedala: "Viem toho viac, ako si myslíš."
"Tak mi to povedz!"
"Najprv si daj kávu a ja ti pri nej začnem rozprávať dlhý príbeh.", povedala Cerea a podala mu kávu.

"Spoznali sme sa v roku 1342."
"Nežartuj.", povedal s neveriacim úsmevom Damián.
"Prosím ťa, počúvaj ma a neprerušuj ma, potom ti zodpoviem všetky tvoje otázky."
"OK, prepáč. Tak teda pokračuj."
"Ty si v tom čase vlastnil rozsiahle pozemky v oblasti dnešného Rumunska. Bol si vysokopostavený feudál. Raz, keď si sa vracal na svoj zámok, zastavil si sa pri poškodenom koči, v ktorom som sedela ja. A tak sme sa zoznámili. Už pri prvom pohľade sme sa do seba zaľúbili. Ponúkol si mi miesto v koči a ja som si k tebe prisadla. Vyslal si posla do môjho zámku so správou, že sa mi poškodil koč a ja som ostala u teba prenocovať. Ostala som teda na noc na tvojom zámku. Večerali sme spolu a rozprávali sa o rôznych veciach a čím ďalej tým viac sme sa zbližovali.
Z jednej noci to bol týždeň, dva...
Nakoniec sme sa napriek vtedajším mravom spolu milovali. Boli sme vášnivo do seba zamilovaní a veľmi šťastní.
Jedného dňa si sa, ale dozvedel moje tajomstvo.
Noc čo noc som potajomky opúšťala tvoj zámok, aby som sa napila krvi."

Damián sa neveriacky pozrel na Cereu a opýtal sa: "Počul som dobre? Alebo si zo mňa azda robíš žarty."

"Nie. Nie je to žart, vraví sa tomu upír, vampír a podobne. Jedni si myslia, že nie sme. Iní sú o našej existencii presvedčení. Nikto však nevie čo sme zač."
"A čo ste zač."
"Sme ovládaní vyššou kolektívnou inteligenciou."
"Vyššou kolektívnou inteligenciou?"
"Každý z nás ich v sebe má. Oni nás riadia, ak je to potrebné. Využívajú ako hostiteľov, ale nechávajú nám značnú slobodnú vôľu a takmer nesmrteľnosť."
"To znie ako sci-fi. Tomu mám akože veriť?"
"O chvíľu ti niečo ukážem a potom uveríš. Teraz ti, ale všetko pekne dopoviem."
"Dobre, skúsim ťa počúvať, aj keď budem brať všetko s veľkou rezervou."

"Keď si sa to o mne dozvedel, nevedela som ti ako celú tu vec vysvetliť. V tých časoch nikto nevedel nič o rôznych technológiách. Každý si o nás myslel, že sme démoni podsvetia. Vzdelanosť bola úmyselne potlačovaná a veľa ľudí skončilo v plameňoch na hranici.

Mal si ma rád, ale nedokázal si sa nad to povzniesť a preto si mi povedal, že mám od teba odísť.
Bolo to pre nás oboch veľmi bolestné. Skončili chvíle nežného milovania sa, skončili chvíle našich večerných rozhovorov, skončilo naše šťastie. Žili sme odlúčene a oboch nás to bolelo.

Nadôvažok, krajinu zachvátil mor. Zahynula tretina všetkých ľudí. Mŕtvoly sa povaľovali po mestách a dvoroch. Často ich ohrýzali divé psy. Kto mohol utekal do hôr, šťastní boli tí, čo unikli.

Teba si však choroba vybrala ako ďalšiu zo svojich obetí. Keď som sa to dozvedela utekala som rýchlo za tebou. Chcela som ti pomôcť. Ale nestihla som to. Ty si odmietol prijať moju krv a s ňou večný život. Zomrel si mi v náručí.

Neskôr sme sa dozvedeli, že duša človeka si opäť nájde svoje miesto v novonarodenom dieťati a celý kolobeh sa opakuje znova a znova.

Trvalo to dlho, kým sme objavili spôsob ako danú dušu identifikovať. Išlo nám predovšetkým o našich ľudí, ktorí zahynuli nešťastnou náhodou, alebo ich niekto zavraždil. Prirodzene nezomierame.
Ja som nemohla zniesť predstavu, že som ťa stratila a tak som sa rozhodla, že ťa nájdem. A nakoniec som ťa našla."

"Kto ste?"

"Pred mnohými storočiami na Zemi havarovala vesmírna loď z planéty Xerodus. Je to domovská planéta, z ktorej pochádzali pôvodní nositelia nanitov, ktorí nás ovládajú. Xedusania rozvinuli svoju technológiu natoľko, že spravili nanorobotov. Tento vynález zmenil úplne ich svet. Malí roboti dokázali opravovať rôzne poruchy na úrovni molekúl a atómov. Prostredníctvom nich sa urobili veľké skoky v medicíne a Xedusania pochopili, že naniti dokážu rozšíriť ich ľudský potenciál. A tak vymysleli rôznych nanitov, ktorí sa napojili na ich neuronálnu sieť a rozvinuli organizmus Xedosanov na polobohov. Boli takmer nesmrteľní.

Xedusania, začali stavať vesmírne koráby, ktoré dokonca dokázali prekonať rýchlosť svetla. To všetko vďaka kombinácii nanitov a ich mozgu. Naniti sa zdokonaľovali a objavovali nové a nové funkcie mozgu, ktoré využívali na vlastné i Xedusanské zdokonaľovanie. Nakoniec takmer všetci obyvatelia Xedusu prijali do svojich tiel nanitov. Ostala len malá skupinka Xedusanov, ktorá mala pocit, že naniti ľudí zotročujú. Jedného dňa rebelanti odpálili nukleárne zbrane a celý Xedus sa rozsypal na prach.

Ostala len hŕstka Xedusanov s nanitmi, ktorí boli v tom čase vo vesmíre. A tak sa vydali hľadať planétu, ktorá by bola obývateľná. Jedna loď sa dostala až k Zemi. Pri pristávacom manévri, sa ale loď v atmosfére poškodila a zrútila sa. Prežil to iba jeden Xedusan. Volal sa Desmodus."

"Predpokladám, že je vás viac?"

"Áno, Desmodus, zistil, že ľudská rasa je veľmi podobná Xedusanom. Ak sa ti dám napiť svojej krvi, tvoje telo prijme potrebné množstvo nanitov, aby sa do 24 hodín rozšírili po tvojom tele a prevzali regeneračné funkcie. Desmodus po nehode transformoval šiestich ľudí. Neskôr sa komunita začala rozširovať. Dnes je nás 5432."

"Iba toľko, veď môžete asimilovať všetkých. Prečo pijete ľudskú krv?"

"Ako som ti povedala, naše telá sú veľmi podobné Xedusanom s jedným rozdielom. Xedusania nemajú kostnú dreň. Majú duté kosti, podobne ako vtáci. O tvorbu krvných elementov sa im stará zvláštny orgán, ktorý sa nachádza v hrudnom koši. A práve tieto dutiny sa využívajú na tvorbu a opravu nanitov. My ľudia však máme v týchto miestach kostnú dreň. Naniti ju odstránia a tak prichádzame o možnosť tvorby krvných elementov, ako sú biele a červené krvinky. Väčšinu chorôb zvládnu naniti bez problémov. Problém je s červenými krvinkami. Sú efektívnejšie ako naniti a ľahšie. Preto ich potrebujeme nejako prijímať. Naniti dokážu krvinky relatívne dlho udržiavať pri živote. Pri analýze času a energie vynaloženej na ich tvorbu v asimilovanom tele, kolektívna inteligencia rozhodla, že je efektívnejšie ich prijímať od iných jedincov. Väčšina z nás darcu nezabije. Je to proti nášmu presvedčeniu. Ale stali sa také prípady. Ide iba o ohrozenie života. Napríklad ak stroskotá niekto z nás s inými neasimilovanými, musí ich využiť. Inak zahynie."

"A čo krv zvierat?"
"Nie je transformovateľná, kvôli značnej odlišnosti."
"Krvné skupiny?"
"Vieme si ich prispôsobiť."
"A to ti mám všetko uveriť?"
"Teraz ti niečo ukážem, čo ťa presvedčí."

V tom momente Cerea vybrala zo šuplíka nôž a prebodla si stehno.

"Preboha, čo to robíš?", skríkol vystrašený Damián.
"Snažím sa ťa presvedčiť.", povedala pokojne Cerea.

Damián hľadel prekvapene na stehno, ktoré sa akoby zázrakom začalo zoceľovať. O dve minúty vyzeralo úplne rovnako ako pred bodnutím.

"To nie je možné, to musí byť sen."
"Nie, to je realita. Aj vtedy si mi nechcel veriť. Lenže dnes už technika pokročila a ľudia nepovažujú mnohé veci za nemožné. A ty už chápeš, kto a čo som."

Posol netopiera - časť 1.
Posol netopiera - časť 3.