Vo tme hľadá seba,
bežec láskou mátaný.
Ukradnutý kúsok neba,
je niťou krvi plátaný.
Damián sa nemohol chvíľu z toho všetkého spamätať. Neveriacky a hlavne tak, aby to Cerea nevidela, sa uštipol do stehna. Bolesť mu pripomenula, že nesníva. Je to realita. V tom momente jeho telo zaplavilo množstvo pocitov. Strach z upírov, ako ich videl vo filmoch sa miešal so zvedavosťou, zároveň mu podvedomie vysielalo impulzy, že ju pozná a že mu bola blízka. Toto však nahlodávala paranoja a skepsa. Vynárali sa otázky: « Čo ak mi to vsugerovala? Som jej ďalšia obeť? ».
« Viem, že si z toho zmätený. », povedala nežne Cerea. « A ani sa ti nečudujem. Aj ja by som bola na tvojom mieste. »
« Áno, máš pravdu. Som z toho zmätený. Toľko otázok ma napadá a neviem, kde začať. », povedal zamyslene Damián.
« Nechcem na teba tlačiť. Ale nerada by som o teba opäť prišla. », povedala Carea a z jej hlasu bolo cítiť, že to myslí úprimne.
Zrazu sa v okách odrazilo svetlo prichádzajúceho auta. V diaľke bolo počuť zvuk motora.
« Niekto sem ide. Čakáš návštevu? », opýtal sa Damián.
« Nie. Nikto okrem Ronera tu nechodí. A on je nikde v amazonských pralesoch. », povedala Cerea a pre istotu zahasila svetlo.
Auto zastalo vedľa ich. Z neho vystúpili dvaja muži s dlhými havraními vlasmi. Jeden z nich pristúpil k autu a dotkol sa kapoty.
« Tak ich poďme nájsť, kým sú ešte teplí. », povedal ironicky druhý. Obaja vytiahli s pod plášťov zbrane, aké Damián ešte nevidel. Rozdelili sa a pomaličky sa blížili k zrubu.
« Teraz buď ticho a nepohni sa. Ide nám obom o život. », pošepkala Cerea a vytiahla podobnú zbraň spoza pása. Damián po celý čas netušil, že ju tam má.
« Kto to je? », pošepkal Damián. Namiesto odpovede mu Cerea položila dlaň na ústa a vyčítavo sa na neho pozrela.
« Nie je čas na otázky. Až sa z tadiaľ dostaneme, tak potom ti všetko vysvetlím. », zašepkala a potichu otvorila zadné okno. Niečo cez neho vyhodila medzi stromy. Zrazu bolo počuť oboch mužov, ako sa strieľajúc rozbehli za niečím, čo unikalo smerom preč od chaty.
« Teraz je náš čas, musíme sa dostať, čo najskôr k autu. Skôr ako zistia, že naháňajú hologram. », povedala Cerea a schytila Damiána za ruku.
Obaja vybehli zo zrubu a naskočili do jej auta. Cerea ešte niečo hodila pod ich auto a prudko vyrazili po lesnej ceste preč od zrubu. Damián si všimol oboch mužov, ako naskočili do auta. Auto sa pohlo, no po niekoľkých metroch explodovalo. Cerea však nezastavila a uháňala maximálnou rýchlosťou preč od toho miesta. Napriek mokrej ceste a zablateným kolesám zvládla výjazd na diaľnicu bez najmenšieho problému. Na diaľnici akcelerovala na maximálnu rýchlosť.
Uháňali už viac ako pol hodinu, keď sa ozvala: « Prepáč, nečakala som, že sa niečo také stane. Nechcela som ťa ohroziť. »
« Čo to do hája bolo?! », s trasľavým hlasom povedal Damián, ktorý sa zo všetkého začínal spamätávať. « Veď si ich zabila! », pokračoval.
« Kiež by. », povedala Cerea a Damián už úplne ničomu nechápal.
« Veď to auto vybuchlo a oni boli v ňom. Aké kiež by? Sú mŕtvi. Kto dokáže prežiť taký výbuch? », pokračoval Damián a nervózne začínal zvyšovať hlas.
« Upokoj sa, všetko ti vysvetlím. Len musíme nájsť pokojnejšie miesto. », snažila sa ho upokojiť.
« Ako mám byť pokojný, keď si práve zabila dvoch mužov a mňa vezieš kto vie kam. Povieš mi, že si upír, či mimozemšťan, alebo čo vlastne si. A ja mám byť pokojný? », vyčítavo pokračoval Damián.
« Povedala som ti, že žijú. Iba som ich zdržala. Oni sa tak ľahko nedajú zabiť. », vysvetľovala Cerea.
« Čo na nich potrebuješ? Azda atómovú bombu? », ironicky podpichol Damián.
« Áno, ta by pomohla, ale odniesli by sme si to aj my. »
« Čo sú zač? », opýtal sa Damián. Zvedavosť začínala opäť víťaziť nad strachom.
« Ľudia, ako ty. Vlastne takmer ako ty. Sú to genódi. » 
« Áno, genódi. Boli tu pred nami. Chcú ovládnuť ľudskú rasu. Na rozdiel od nás, ktorí sa iba udržujeme v určitej rovnováhe, oni idú cez mŕtvoly. Ale nás doposiaľ nechávali na pokoji. Ich najväčšími nepriateľmi sú atlanťania. », vysvetľovala Cerea a pri tom sa sústredila na jazdu.
« Atlanťania? Tí ešte žijú? », povedal Damián a v jeho hlase bolo cítiť iróniu.
« Keby ich nebolo, je dnes celé ľudstvo zotročené genódmi. Vaše matky by nariekali nad deťmi, ktoré by im genódi brali, aby z nich získali kmeňové bunky na svoju regeneráciu. »
« Čo? To snáď nemyslíš vážne? »
« Boli sme u prostred ich vojny. Všetci Vás potrebujeme. Každý svojim spôsobom. Ale genódi za sebou nechávajú vždy iba mŕtvoly. »
« A prečo išli po nás? Veď ti nie si človek a ja nie som dieťa. », opýtal sa Damián.
« Neviem, ale bojím sa, že sa výpočty Centra začínajú javiť ako reálne. Už som podala správu a už ju aj analyzujú. Zatiaľ viem iba toľko, že hľadali teba. Vystopovali si našu konverzáciu a pokúsili sa ťa získať. Prečo, to ozaj nevieme. »
« To si kedy? A ako vlastne? », opýtal sa šokovaný Damián.
« Výhoda nanitov a centrálneho vedomia. O hodinku budeme v centrále. Zatiaľ za nami upracú moji ľudia. »
Len čo to dopovedala, asi 500 metrov pred nimi uvideli na diaľnici policajnú závoru, ktorá zablokovala premávku. Ich pustili. Asi po troch kilometroch po prázdnej diaľnici zbadali veľký vrtuľník, nejaký nový model, ktorý Damián ešte nevidel. Mal otvorený nákladný priestor a vrtuľa už rotovala. Vošli doň autom. Náklad bol na mieste. Nájazdová plocha sa začala dvíhať a uzavrela vstup do nákladného priestoru. Okamžite po uzavretí sa vrtuľník vzniesol. Bolo to vyrátané na desatinku sekundy.
« Teraz sme v bezpečí. Pripútaj sa. », povedala Cerea a podala Damiánovi ruku. Ten stále ešte zmetený ju prijal.
Vrtuľník sa vzdiaľoval z miesta, kde ich vyzdvihol. Zrazu ním trhlo a na chvíľu padol o niekoľko desiatok metrov nižšie. Damiána naplo.
« Neboj sa, meníme iba pohon. », vysvetľovala pokojná Cerea.
Zrazu pocítil akceleráciu, ktorá ho vtlačila do kresla. Vrtuľník, alebo čo to už bolo, prudko zrýchlil a začal kolmo stúpať. O niekoľko sekúnd pocítil, ako jeho telo stratilo hmotnosť. Blížili sa k orbite.
Komentáre
:)
celkom dobre
to by som aj ja rad vedel