hľadí oknom do sveta.
Na svet stratený a dávny,
vyprahnutý bez svetla.
Slnko kamsi zmizlo v tráve,
a kvapky dažďa rosia tmu.
Deň rozložil sa práve,
a on tu musí sedieť dnu.
na kvet slnka nádherný.
Na svet svojej dámy prázdny,
a jej smiech príšerný.
Zavrel dvere smutnej spálne,
zapálil si svieci pár.
Pošúchal si svoje ruky slávne,
a dal myšlienke tvar.
Tak možno vznikla slnečnica,
dieťa slnka medzi kvetmi.
Keď na nebi bola večernica,
prvá medzi neba svetmi.
Komentáre
Slnečnice
no...