Neskorý nočný čas,
a spánok kamsi odletel.
Píšem ti slová zas,
ako som ti sladko naletel.
Hviezda nocou opäť padá,
ja záhradu má plnú hviez.
Snáď ma máš trošku rada,
a môžem sa s tebou zviesť.
Počujem temné vibrácie vnútra,
a rozpor mojich právd.
Mozog o inom než srdce húta,
a žaludok mi vraví dáv.
Tá závrať rôznych citov,
zmixovala moju kinetiku.
A za zvukov známych hitov,
uvoľnila moju klietku.
Prišiel pád do temných hĺbok bytia,
tam hľadal som to svetlo tvojich očí.
A závan mojej existencie a môjho bytia,
sa vôkol nás v tom víre točí.
Vnímam pocit tvojej neistoty,
a cítim zmätok v tvojich snoch.
Uzavrieť sa s ním do samoty,
bolo by trápenim pre obidvoch.
A tak necháme čas plynúť,
snívať snáď vždy môžeme.
Možno v čase sme sa mali minúť,
no dnes sa už poznáme.
Komentáre