dmiba

Fialovomodrý pohľad cez ružové okuliare,
leží uprostred hemisfér.
A ozónom obalené dýchacie cesty v žiare,
vnáram sa do tvojich sfér.

Uprostred tej žiary tvojho tela,
na tratiach tvojich neurónov.
Letí môj vzruch ako strela,
a prekonáva rýchlosť tachyónov.

Odraz vzruchu letí smerom k perám,
a otvára ich jemný vzdych.
Vlnenie letí smerom k dverám,
a zasahuje ľudí náhodných.

Vlnenie zas mení sa vo vzruch,
a hladí moje neuróny.
Vieš, že nie si pre mňa vzduch,
že nepatríš medzi milióny.

Hľadím na auru tvojho tela,
jej jemné odchýlky od normálu.
Tuším, čo by si dnes chcela,
roztočiť aurovú špirálu.

Ako predísť skratom svojej mysle,
a rušeniam svojho podvedomia.
Snažím sa na to dívať nezávisle,
kým si to logické jednotky uvedomia.

Hľadím na teba pohľadom hladným,
blokovaný reflex slintajúceho psa.
odolávam tým pohybom ladným,
plávajúcim do prístavu nášho sna.

Tam končí moja cesta,
a ty mi kamsi odchádzaš.
Som asi z iného cesta,
svietiť v tme ma navádzaš.

Svetlo mojich očí v tme ťa desí,
opäť niekam unikáš.
Von rosa z neba jemne prší,
a ty tou rosou utekáš.

Tak strácam ťa v svetle rána,
a cítim slabosť tejto straty.
Krváca mi vždy táto tvoja rana,
a spôsobuje denné skraty.