dmiba

Ladná krivka jemného tela,
mladá kôra pokožky.
Vzrušením sa celá chvela,
keď zvliekala si ponožky.

Jemný tieň tejto víly,
tíško nocou prebehol.
A pavúk občas milý,
Sieť svoju rozplietol.

Ticho čaká správnu chvíľu,
nehybný a zúfalý.
Polapiť by chcel tú vílu,
ten kvietok jagavý.

Závan vetra pred víchricou,
sieť mu kamsi odvieva.
Zatiaľ nahá víla beží nocou,
a vánok jej prsia ovieva.

Pavúk opäť plače v kúte,
svojich túžob stratených.
Možno príde na budúce,
v okuliaroch ružových.

Zadul vietor opäť mocný,
pavúk novú sieť si uplietol.
Nik mu nebol nápomocký,
a víchor ho do diaľky uniesol.

Letel tmavou nocou sám,
a nik nedotkol sa jeho pier.
V diaľke počul šepot dám,
v tom zjedol ho malý netopier.

Víla ho dlho hľadala,
kým našla zbytky jeho tela.
Dlho nad ním plakala,
a preklínala netopiera.

Plače nocou malá víla,
že pavúk siete nepletie.
On večný sen si sníva,
v diaľke na inej planéte.