dmiba

Už roky premýšľam, kde sa to vo mne berie. Hoci ako účastník základnej a stredoškolskej výchovy som bol v pravidelných intervaloch nútený sa učiť diela konkurentov. Miesto toho som radšej nejaký ten verš vymyslel sám až to miestami smerovalo k mixu konkurenčnej poézie s tou mojou.

Recitujúc "Mor ho" som občas vymenil v rámci skvalitnenia tohto diela niektoré pôvodné verše za svoje a samozrejme, keďže som veselý typ človeka, mnohých to pobavilo. Neviem prečo to nepobavilo mojich rodičov. Otec po prečítaní mojich prvopočiatkov - obdobie depresívnej lyriky - skonštatoval, že ani Jiří Walker nepísal pesimistickejšiu lyriku v časoch svojho pobytu v sanatóriu pre chorých na tuberkulózu.

A prišli prvé lásky, a ako väčšina žien, boli z lyriky mäkké. A tak som z pesimistickej lyriky prešiel na ľúbostnú a sporadicky erotickú. Zabralo skoro vždy.

Kam to smeruje neviem ani sám. Ako to píšem? Rovnako neviem sám. Napadla ma ale súvislosť so slepým črevom. To ešte mám. A nepoznám básnika, čo ho nemá. A tak ma neprekvapilo, že vedec rumunského pôvodu Dr. Kontasecu Serenadesku, moju hypotézu potvrdil.

Dr. Kontasecu Serenadesku analyzoval zdravotné záznamy veľkého množstva slávnych básnikov, vrátane mojej maličkosti a zistil, že každý jeden básnik slepé črevo mal. Dokonca zistil, že mnohí básnici, ktorí o apendix prišli, s lyrikou skončili a prešli na epiku. V čase zápalu slepého čreva literáti prešli na epickú lyriku. Najlepšie diela vznikli v čase chudoby básnikov, nakoľko na slepé črevo nemalo, čo tlačiť. Môžem potvrdiť viď. posledných pár dní, keď v rámci môjho odvykacieho procesu (od potravy) zvaného chudnutie, som vyprodukoval, niekoľko národných pokladov.

A tak si svoje slepé črevo musím chrániť pre utrpenie budúcich generácií ako oko v hlave. Hviezdoslav, Chalúpka, Tajtrlíčka traste sa, stále ho tam mám...

That’s joke...