Nežný úsmev dotyk dlane,
jemný úder kopýt lane,
počuť stony čiesi v diaľke,
dieťa, čo sa hombá na hombálke.
Jemný vrtoch počasia,
do kalendára poznačia
a bežia spolu do diaľky,
kde stratila si korálky.
Za obzor už slnko padá,
jej duša raz bola mladá,
a telo obrastá jej machom,
i oči zapadajú prachom.
Údy vekom ochabli,
a city k iným opadli,
už chystá telo na spánok,
jen čo dôjde na zámok.
Komorník jej chystá kúpeľ,
potom postelie jej posteľ,
a kvietok zvädol dávno už
vie, že už nie je muž.
Stará sa jej o jej telo,
čo do noci uletelo,
a upír čas z nej vysal všetko,
aj komorník je starý dedko.
Jej vnučka zatiaľ skúša život
ide na to celkom divo,
Chce skúsiť mladosť svojho tela
byť usilovná ako včela.
Tak skúša všetko bezhlavo
a hlce život hltavo,
kým si vedľa nešľapne
a do noci nespadne.
Tam už čaká temný diabol
a s ním jeho celý prápor,
aby si ju užili,
pichli jej jed do žily.
Na tráve si grófka leží
a jej vnučka nocou beží,
Pohnúť sa viac nemôže,
tá druhá padne pod nože.
Stretol sa čas dávny s novým
uprostred ja sám tu stojím,
a hľadím smutne dokola,
už padá noci opona...
Komentáre