Suchý prášok tvojho mozgu,
padá nocou do výšav.
A nosné dierky plné smogu,
ružové sú od páľav.
Jemný dotyk zubov draka,
rozpáli ti smútok v očiach.
A smrť čo zrodila sa z raka,
kosí trávu po nociach.
Demencia tohto rodu,
šíri sa svetom ako mor.
A každé dieťa od pôrodu,
beží do matky svojej hôr.
Lono Luny svieti v nove,
hoc vlkodlak už ľahol spať.
A chromý si už obul nové,
topánky, čo kúpila mu mať.
Malomocný zbiera údy,
čo padali mu od únavy.
To ďalší potlačuje pudy,
keď telo horí mu od páľavy.
Ako uhoľ je už jeho nahé telo,
a kúsky jeho kože pukajú.
Milovať by sa mu s tebou chcelo,
no zpráchnivelé údy padajú.
Ďalší zasa vodou pláve,
hoc plávať nikdy nevedel.
Modravú má farbu tváre,
anjel s jeho dušou odletel.
Ogrcaná panna naivity,
rodí dieťa s vredom na zadku,
pocity svojej gravidity,
nechá si v lone na pamiatku.
Redardovaný pocit istoty,
stratil sa vo vodách života.
A červ zžiarajúcej neistoty,
je len obludná ľudská naivita.
Kráča cestou tŕnim stlanou,
bolesť v nohách necíti.
Močí rany vodou slanou,
do zhnitých útrob sa zrúti.
Dolámané kosti nášho bytia,
a dotrhané údy ich vedomia,
Extrémizmus mŕtvolneho žitia,
absencia ľudského svedomia.
Apokalypsa Evineho rodu,
čo zrodil sa zo zrna,
deviácia jej lona plodu,
tvoja menálna obrna.
Komentáre