dmiba

Upravená dáma v sukni noci,
opretá o bránku svojej moci.
Sporadický opitá a mierne krásna,
zaľúbená do jedného blázna.
Leží v objatí svojho tela,
a nie je už taká smelá.
Slzy zaplavujú pomaly chladnú dlážku,
a tvrdosť v srdci podobá sa na podrážku.
Nahota v tme viac vyniká,
zas hľadá v niekom vinníka.
A jas tých tmavých očí,
niekam inam bočí.
Veď ona stále čistá bola,
a možno, že to bola smola.

Dnes leží sama na dlážke,
a smeje sa svojej porážke.
Vzruch letí sieťou neurónov,
tím hlavolamom pre ufónov.
Chŕliac dávky energie,
možno to zas neprežije.
A otázku, čo vzišla z lona,
roztrhala v zuboch ona.
Keď v duši smiech jej rástol,
z anjela, čo k zemi padol.
Sporadický záchvev duše,
po výstrele naňho z kuše.
A stehná mierne odkryté,
cítia pudy prehnité.

Prišlo ráno, zavial vietor chladný,
padla rosa na jej výzor smädný.
Našiel ju tam ležať v tráve,
vlasy jemne rozhádzané.
Pohľad smutný k nebu letí,
a v diaľke počuť džavot detí.
Tvár si umyla hneď v rose,
po nej svoje nohy bosé.
Slzy zmizli skôr než vzišli,
skôr než deti ku nej prišli.
Usmiala sa ako žena,
hoc duša bola obnažená.
Odkráčala kamsi do dňa,
tak odniesla si niečo zo mňa.