dmiba

Úsmevný formát staroby,
smrť sa posmieva.
Príznaky zhubnej choroby,
do tela zasieva.

Vedľa sedí mladosť,
sladká a nevinná.
Dívať sa na ňu je radosť,
možno až povinná.

Večer si otvára,
dvere svojho bytu.
v duši sa ponára,
do sfér blahobytu.

Nevinnosť stratila,
kdesi v diaľke dní.
Možno sa trápila,
možno, že zle spí.

Samota hľadí,
z vnútra kúpeľne,
prsia si hladí,
sú stále nádherné.

Hebkosť pokožky,
hodvábne jemnej,
stiahla si ponožky,
už je pol jednej.

Pomaly skĺzajú,
spotené šaty,
nikto to nevie,
čo ju zas trápi.

Padajú pomaly,
do koša na prádlo.
kúsky jej nahoty,
odhalí zrkadlo.

Púšťa si sprchu,
očistné divadlo.
Boh hľadí z vrchu,
čo ju zas napadlo.

Samota zasa,
pichla ju do oka.
plače jak prasa,
ústami proroka.

Pokožkou steká,
očistná voda.
Plač z úst šteká,
nie je to však óda.

Zasa tam stojí,
starobu obzerá.
Aj tej sa bojí,
je celá zhrozená.

Čas plynie rýchlo,
a predsa pomaly.
v srdci ju pichlo,
slová to od mamy.

Stojí tam nahá,
uprostred davu.
Slzy jej padajú,
rovno na podlahu.

Pozerá do diaľky,
samotou zhrozená.
padli jej korálky,
i ona zronená.

Slnečný jas,
rozbil tmu života.
Kde sú dvaja,
tam chýba samota.