dmiba

Keď mesiac opäť vyšiel,
hľadala ho tmavou nocou.
A on nocou ku nej prišiel,
bo zvábila ho svojou mocou.

Damián sedel večer v svojej izbe. Ako väčšinu svojich nudných večerov aj tento trávil chatovaním na internete. Štandardná situácia jeho nočného života. Nudné dámy, nudný ľudia, ale aspoň nebol sám. Presunul sa na balkón, bol letný večer a práve spln. Dal si šiestu kávu toho dňa a zapálil si cigaretu. Dym cigarety sa víril v svetle mesiaca. Zrazu pocítil, akoby sa na neho niekto pozeral. Rozhliadol sa, no nevidel nikoho. Cítil ten hlboký mrazivý pohľad, ale jeho majiteľa nevidel, nech sa snažil ako sa len dalo.
"Začínam blúzniť?", pomyslel si, uhasil cigaretu, dopil kávu a vrátil sa do miestnosti.
"Ešte hodinka a idem spať."

Čas pomaličky ubiehal a Damián viedol šteklivé dialógy s neznámymi dámami. Veľa z nich bolo rovnako opustených ako on, no na rozdiel od neho mnohé využívali takéto dialógy ako štartovací motor pred masturbáciou alebo pri nich rovno masturbovali. Poniektoré boli tučné dámy, ktoré si mali problém nájsť niekoho, kvôli svojmu vzhľadu. Ďalšie z nich patrili k skupine zanedbaných manželiek. Damián to vedel a mal pri nich pocit, ako by bol nejakým mentálnym vibrátorom. Nemal rád tento druh sexu a keď sa dáma rozvášnila, vycúval z flirtu s pocitom zadosťučinenia. Ona ostala v diaľke nad priepasťou vzrušenia a on ju už viac neistil. Nechal ju tam padnúť samú.

Práve plánoval, že odíde od počítača, keď mu ešte zablikala posledná správa.

"Aha nový message.", povedal si, keď zbadal blikotajúcu ikonku novej správy.
"Tak od koho to je?"
"Hmm, Cerea? Nepoznám ju."
"Tak, čo chceš Cerea?"

« Viem, že si opäť sám. Si sám už mnoho predchádzajúcich nocí. Cigareta a káva na balkóne, smutný pohľad do tmy. »

"Ako to môže vedieť? Azda ten mrazivý pohľad čo cítil na balkóne?"

« Ako to vieš? »
« Viem o tebe všetko. »
« Čo všetko? »
« Že si dlhé roky sám. Že všetky tvoje vzťahy boli prázdne. Že hľadáš niečo, čo si stratil vďaka osudu veľmi dávno. »
« Teba? »
« Naše duše putovali roky vesmírom, kým sa opäť stretli. Stratili sme sa veľmi dávno a konečne sa naše duše našli. »
« Je to vtip. »
« Nie, myslím to vážne. »
« Ok, tak sa budeme tváriť, že to myslíš vážne. Ako to, že sme sa jeden druhému stratili? »
« Nepriazeň osudu. »
« Hmm, ako to? »
« Zomrel si mi v náručí a ja som ti nemohla pomôcť. »
« Hmm, aha, a ako som zomrel. »
« Zomrel si mi na mor. »
« Mor? Super, takže kedy to vlastne bolo? »
« V roku 1349. »
« Hmm, to bolo dávno, ako že si to pamätáš? », s úsmevom písal Damián
« Lebo hľadám od vtedy tvoju dušu, ktorá sa po každej smrti presunie do nového tela. »
« Si budhistka. »
« Nie. »
« Snáď mi chceš povedať, že žiješ večne? »
« Možno. »

"Isto nejaká vyšinutá ženská.", pomyslel si Damián, ale zvedavosť mu nedala a pokračoval v dialógu.

« Ozaj, tak čo ak by som sa stretol s najstarším človekom na Zemi? », povedal zo žartu.
« Dnes už nie, o dve hodiny svitá a ja musím ísť spať. »
« Takže aj nesmrteľní musia spať. »
« Je to inak, ako si myslíš, ale povedzme, že spánok je zdravý. »
« Takže kedy sa stretneme? »
« Ozvem sa ti zajtra večer a dohodneme sa. »
« Ok, snáď tu budem. »
« Budeš. »
« Ako to vieš. »
« Lebo si zvedavý. »
« Ok, prajem ti peknú noc a sladké sny. »
« Nemávam sny, ale ďakujem za prianie. »

Damián mal tej noci čudné sny, akoby ten dialóg v ňom vyvolal dávno stratené spomienky. Videl ženu v čiernom habite, bežiacu nocou do nejakého zámku. Vybehla po schodoch a vbehla do miestnosti, kde sa v horúčke prehadzoval muž. Mal popraskanú kožu, z ktorej krvácal.
Žena sa k nemu naklonila a povedal: "Drahý môj, prečo si mi nedal vedieť, čo sa deje?"
On zasipel zo zdureného hrdla: "Nestihol som, len čo sa služobníctvo dozvedelo, že som ochorel, všetci utiekli.
"Ja ti pomôžem. Darujem ti večnosť, večnosť so mnou."
"Nie, takto znetvorený, nemôžem žiť po tvojom boku."
"Neboj sa, všetka tá choroba pominie a ty budeš opäť môj nádherný Damián."
"Je neskoro...", povedal muž, usmial sa na ňu a pomaličky zavrel oči. Vedela, že o neho práve prišla.

Nocou sa ozval bolestivý výkrik tej ženy a v tom momente sa Damián zobudil. Bol celý spotený a dlhú chvíľu sa nemohol sústrediť na nič iné. Neustále premýšľal nad tým snom. Bol veľmi živý. Sadol si za počítač a napísal odkaz pre Cereu.

« Ozvi sa mi hneď, ako vstaneš. Moje číslo je 451-9362897. Musíme sa stretnúť. Mal som zvláštny sen.»

Celý deň sa nemohol dočkať momentu, kedy zavolá. Ozvala sa až neskoro večer. Bolo práve osem hodín, keď mu zazvonil telefón.
"Damián?"
"Áno? Cerea?"
"Áno som to ja. Aký si mal sen?"
"Veľmi živý o žene v čiernom habite, o zámku a umierajúcom mužovi."
"Bude lepšie ak sa stretneme."
"Prečo?"
"Aby som ti veľa vecí vysvetlila."
"Kedy a kde?"
"O 10 minút na rohu tvojho domu. Čierne Audi TT Roadster."
"Dobre."
"Zatiaľ ahoj."
"Ahoj."

Damián sa obliekol a so zmiešanými pocitmi opustil svoj byt. Auto ho čakalo na dohodnutom mieste. Dnu sedela žena. Prišiel k autu a otvoril dvere spolujazdca. Vo vnútri auta sa rozsvietilo svetlo. Damián takmer onemel, vo vnútri ho čakalo prekvapenie.

Posol netopiera - časť 2.