dmiba

V piatok bol na ďalekom východe kľud, až na jeden zväzarmovský klub, kde sa vo veľkom tlačili z počítača ATARI 800XT cez joystickove porty na tlačiarni, bola to myslím BT100, požiadavky študentov. Aj napriek neexistujúcemu internetu sa tieto požiadavky rozšírili po celej vtedajšej Československej socialistickej republike takmer rýchlosťou packetov. Paradoxne organizácia, ktorá mala podchytiť mládež v boji za socializmus, poskytla mládeži prostriedky na jeho potopenie.

Na videu, zakúpenému na kto vie aké sado-maso-socialistické kúsky, sme mimo Terminátora a Jeana-Clauda Van Damme sledovali zábery z Prahy a v rámci svojho pubertálneho veku sme sa stali "ľahko zmanipulovanou masou stredoškolských študentov".

V pondelok ráno som prišiel výnimočne pred nultou, keď v škole ešte nikoho nebolo, ako som si pôvodne myslel. Na taške priviazaná trikolóra a v taške niekoľko desiatok exemplárov požiadovok študentov. Tieto som úmyselne s plným vedomím a svedomím rozmiestnil po všetkých dostupných školských nástenkách.

Asi tak na tretej hodine som bol pozvaný do riaditeľne na diskusiu so zástupkyňou školy. Napriek môjmu presvedčeniu, o neviditeľnosti mojej osoby pri distribúcii zakázaných letákov, ma predsa len niekto videl a samozrejme informoval o tom, ako vzorný člen SZM, vedenie školy. Odišiel som s podmiečným vylúčením zo školy, ktoré neskôr dotyčná osoba stornovala, lebo režim padol a ona, ako predsedkyňa strany na škole sa potrebovala udržať aspoň ako učiteľka.

Keď sa sformoval akčný výbor zostavený z ľudí, ktorých volili triedy ako svojich zástupcov, pričom 90% ľudí bolo predsedov SZM v danej triede, prišiel som tam ako samozvanec, resp. pozvanec vysokoškolákov, ktorí k nám zavítali a dopočuli sa o mojich aktivitách. A tak som sa trochu ulieval zo školy a dostával pozvánky od pedagógov na hodiny, aby som si poupravil prospech odpoveďou a konečne prestal štrajkovať.

Medzičasom prebehol generálny štrajk a mnohí padli. Zároveň mnohí povstali a tvárili sa, že sú to práve oni, kto pomohli k padnutiu systému.

Môj otec, ktorý bol presvedčený komunista do posledného okamihu svojho života, sa nič nedozvedel. Aspoň si to myslím. Aspoň mi nič nenaznačil, aj keď sa mi raz chválil, ako držal hladovku za Palacha.

Môj dnešný názor na komunizmus je jasný. Nevidím v rozdiel medzi ním a fašizmom. Akurát na miesto "Siege Heil!" sa vravelo "Česť práci!". Systém bol vlastne rovnaký.

Škoda, že poznačil každého z nás a ešte bude nepriamo poznačovať niekoľko generácií po nás.