Tajuplná myšlienka na vzkriesenie,
skĺzla s radou o pomoc.
Keď noc už rozprestrela svoje tiene,
a anjel slnka stratil svoju moc.
Čas zakopol v tom svojom behu,
a v tŕnie ostré padol tvárou.
Tu slnko našlo v tvári svojej pehu,
a zrazilo sa s mliečnou dráhou.
Dážď hviezd mi padol k nohám,
no než som jednu zdvihol,
odvial vietor ich až k horám,
a ja som žiaľom vyhladol.
Dnes v snehu všetky pekne žiaria
a ja náruč prázdnu mám,
tak zavolal som na maliara,
že mu za nich úsmev dám.
Miesto toho privial vietor,
hladné stáda kobyliek,
čo zaplnili celý priestor,
a zjedli chorým liek.
Tu drak si rozprestrel krídla,
že vzlietne krásne do výšav.
Tie však potrhali rydlá,
čo zneužil ich ten môj žiaľ.
On prikradol sa v noci,
keď drak už tuho spal,
a uchopil sa svojej moci,
by šťastie jeho vzal.
Blesk preťal nočnú oblohu,
a prezradil ten žiaľu prelud-klam.
Drak povolal svoju zálohu,
a ranený vzlietol rovno ku hviedam.
Medzi tým však hviezdy zhasli,
a premenili sa na kameň.
Tie machy čo tam na nich rástli,
odhalil hviezdny prameň.
A nevesta čo vôkol išla,
pila z toho prameňa.
Skôr než na svoju svadbu prišla,
mala srdce z kameňa.
Pokropila krvou závoj svoj,
keď tam s diablom smilnila.
a škorpiónov porodila roj,
keď priania jeho plnila.
Mesiac s plačom na nich pozeral,
a radšej v prach sa premenil.
Ja som ho tam potom pozbieral,
a po kúskoch som ho polepil.
V ohni som hviezdy rozpálil,
a na oblohu pohádzal.
A tak opäť svetlo rozžiaril,
a mesiac nežne pohládzal.
Tu slnko vyhladilo svoje vrásky
a zmylo falošnú si pehu,
čo ukradol diabol z krásky,
ktorá prejavila svoju nehu.
A Fénix slnka vyletel,
by rozbil šíky tmy.
On svetom celým preletel,
opäť rátali sa dni.
A nevesta tá skazená a hriešna,
smilstvom s diablom zvábená.
Bola všetkým hviezdam smiešna,
stála tam celá nahá zhanená.
To telo tejto mladej ženy,
diablom celé zjazvené,
potom leží na kameni,
pýchou celé zmrazené.
A kvapky rosy padnúc na ňu,
sa hneď v paru premenia.
tak dopadnú vždy ženy,
čo diablovým slovám uveria.
Komentáre