Svojho času, ešte ako študent, som z daného mesta cestoval dosť často. Spoje chodili každých 20. minút a nebol problém sa dostať domov.
Včera som došiel na ich autobusovú stanicu, ktorá kôli rekonštrukcii vyzerala ako sajgon po nálete amerických napalmových jednotiek, s miestami alkoholom ranenými bezdomovcami a sporadickými okoloidúcimi.
Zistil som, že autobus mi ušiel pred 5 minútami a ďalší ide až o jeden a pol hodiny. Vonku už bol neskorý večer, pomaličky sa všetko schladzovalo a pofukoval ľadový vánok.
Tak som odbehol na susednú železničnú stanicu na čaj a opäť sa vrátil. Potom som sa vrátil opäť na železničnú stanicu, kde boli toalety predsa len na vyššej úrovni, človek si aspoň nešťal na topánky.
Po dlhom čakaní a premýšlaní ako si znížiť daňový základ, som sa konečne dočkal autobusu. Zmrznutý, naštvatý, že budem platiť dane som sa konečne doviezol a dotrmácal domov.
Zjedol som neskorú večeru, prečítal maily a vnoril som sa do teplého kúpeľa, ktorý som obohatil borievkovou silicou. Uvoľnil sa a snažil som sa prijať, čo najviac tepla.
Usínal som s boľavými krížami a s príjemnou predstavou dlho očakávanej masáže. Dve hodiny pred termínom som zistil, že ten termín bol včera a z hrdla za mi vydral bolestivý výkrik porazeného zvieraťa okorenený niekoľkými vulgarizmami.
Musím si kúpiť external memory unit, alebo predám mobilný telefón. Ten sa mi včera ako naschvál porúčal do batery off módu, keď som ho najviac potreboval. Prečo konečne nevymyslia malý neverending zdroj, čo prežije Leninovu múmiu....
Komentáre